... moja tvorba

6. listopadu 2008 v 17:34 | AbnOrmAll_gIrl
Sedela som potichu na snehu.Červená kvapky sa rozpíjali po bielom snehu ako dážď.Sedím tam a stále sa pýtam ako si mohol?Prečo?Prečo si to urobil?Dookola sa mi vybavujú dni kedy sme boli spolu šťastný. Chodili sme spolu skoro všade.Kde všade sme boli to sa ani vymenovať nedá.Boli sme vždy šťastný a užívali si chvíle spolu.Tak prečo?Povieš mi to prosím?Pamätám si ten deň ako včerajšok.Povedal si mi to. To že máš leukémiu a ideš sa liečiť do Ameriky.Ja som sa rozplakala a chcela ísť s tebou ale ty si nechcel.Tak nadišiel deň kedy si mal ísť.Vyprevadila som ťa až k letisku. Keď som sa vrátila domov začala som plakať a kričať.Bola som zničená.Takto prešiel mesiac a ja som bola čím ďalej tým vo väčšej depresii.Nejedla som ani nepila.Pamätám si ten deň kedy som v schránke našla list že si zomrel.Pohreb sa konal v Amerike lebo si chcel byť pochovaný tam. Ja som tam nešla.Nedokázala by som to.Pol roka som bola ako bez života.Všetci na mňa pozerali so smútkom v očiach a ľútosťou.Po roku som sa znova postavila na nohy a prvýkrát som višla dobrovoľne z domu.Išla som sa poprechádzať.Keď išla okolo parku uvidela som ho tam s tehotným mladým dievčaťom. Zatriasla som hlavou a povedala si že to sa mi len zdá lebo sa podobajú. Keď som prišla k bránke otvorila som schránku a tam boli mestské noviny a v nich napísané že do mesta sa vrátil mládenec ktorí odišiel pred rokom. Bolo tam jeho priezvisko!To ma dorazilo.Však to v tom parku bol on.Pod článkom bolo uvedené že sa usporiáva aj večierok na počesť jeho a jeho tehotnej priteľky.To som sa už nahnevala a bežala si kúpiť šaty a nachystať sa na večierok lebo tie noviny mali možno už týždeň.Keď som prišla na miesto uvidela som ho.Začala som sa rozprávať so susedou.Po chvíli som zacítila že ma niekto chytil za plece.Otočila som sa a uvidela som ho.Pozeral na mňa smutne a previnilo.To už som nevydržala a začala tam vrieskať. Kričala som.Dávala mu otázky že prečo mi klamal.On len pokojne ma chytil za ruku a povedal že má s ňou jedno dieťa a ďalšie sa narodí za mesiac.Keď mi povedal že to staršie má 5 rokov skoro som sa zrútila.On ma podvádzal celú tu dobu.Prišla som k jeho manželke a začala po nej vrieskať.Keď som sa jej lepšie prizrela uvidela som svoju najlepšiu kamarátku ktorá údajne išla študovať do Austrálie.To už na mňa bolo dosť a vlepila som je facku a napľula jej do tváre.Bola som ako utrhnutá z reťaze.Kopla som ju silno do brucha a prekliala som jeho deti aby to boli naškaredšie a najnemožnejšie deti aké ešte nikto nevidel.Utekala som preč.Snažili sa ma chytiť ale nechytili.Utekala som preč.Nasadla do auta a išla do najblizšieho veľkomesta.Tam som si kúpila byt a vrátila sa spokojná domov.Hneď ráno som sa začala baliť. V tomto prekliatom malom meste už nezostanem ani sekundu.Vrieskala som túto vetu ako šialenec.Keď som niesla poslednú krabicu do auta, uvidela som ju.Stála tam a smutne na mňa pozerala.Už nemala to veľké brucho.Prišla som k enj a spýtala som sa že kde má toho fagan. Ona sa rozplakala a povedala že som ho zabila.Ja som sa začala smiať.Keď som prestala otočila som ju k sebe a vrazila jej.Spadla na chodník a pozrela na mňa vystrašene.Ja som nasadla do auta a išla preč.Keď som o niekoľko rokov prišla do tohto mestečka za kamarátkou,uvidela som muža ako stojí a pozerá na malé dievčatko ktoré sa hralo.Znova sa mi vrátili myšlienky čo asi tak teraz robia.Tie som zahnala a zaparkovala pre domom mojej kamarátky.Začala som klopať a zvoniť a nič.Rozhodla som sa že počkám pred domom.Po polhodine mi zazvonil mobil a v ňom mi kamoška oznámila že príde neskor.Tak dobre.Vzdychla som si.Išla som do mojho obľúbeného parku a sadla na lavičku.Obzerala som sa tam a zrazu mi na zrak padol pomník.Ten si tu nepamätám.Povedala som si.Podišla som k nemu a pozrela na nápis.To čo tam bolo napísané mi vyrazilo dych.Bolo tam meno mojej kamarátky ktorá bola tehotná s mojim milovaným. Bol tam aj rok a deň.Boli presne ako deň kedy som odišla.Bolo tam napísané aj to že sa podrezala.Zrazu som uvidela muža ktorí sa ku mne postavil.Hodil na pomník kyticu a smutne išiel preč.Začala som ho sledovať.Uvidela som malé deti.Boli 3.Musela som si pretrieť oči.Boli škaredé a nemotorné.Tak ona mi klamala.To už som nevydržala a bežala tu.Kde práve som.Kde si režem do žíl.Posledný krát som silno zarezala do žíl a vydýchla.Bol to moj koniec.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama